História obce

HISTÓRIA OBCE MYSLINA DO ROKU 1944

Poloha obce

Obec Myslina leží na južnom upätí Beskýd, v doline Ondavy, juhozápadne od mesta Humenné. Dnes už odlesnený dedinský chotár s celkovou rozlohou 938 hektárov (ha) pôdy má mierne zvlnený pahorkatinový charakter. Nadmorská výška v strede dediny dosahuje hodnotu 190 metrov nad morom (n. m.), v katastri je to 300 – 400 metrov n. m.

Obec v stredoveku
Archeológovia do dnešných dní nezaregistrovali v chotári Mysliny žiadny praveký či včasnostredoveký nález. Zrejme aj to spôsobilo, že počiatky dediny nie sú zatiaľ jednoznačne doložené. Významný znalec stredovekých regionálnych dejín – univerzitný profesor Ferdinand Uličný – predpokladá, že obec Myslina vznikla už pred 11. storočím ako slovienska či slovenská dedina.

Myslina po svojom vzniku patrila – v rámci Uhorska – do administratívneho útvaru s názvom Zemplínsky komitát (centrum komitátov tvorili kráľovské hrady). Neskôr sa komitáty zmenili na ustanovizne stavovskej, v podstate zemianskej samosprávy – na stolice.

V 13. storočí zasiahol celú oblasť pustošivý vpád Tatárov, ktorý znamenal pre miestne obyvateľstvo doslova pohromu.

Doteraz najstaršia známa písomná zmienka o obci Myslina (v podobe „possessionum … Misle“) pochádza z roku 1307 a zachovala sa v latinsky písanej listine o výmene majetku, ktorú dňa 15. januára 1377 vydalo prepoštstvo v Lelese. Názov dediny sa v ďalších písomnostiach najčastejšie vyskytuje v znení „Mysle“ a je odvodený od rodového mena Myšľa.

V 14. storočí – po doriešení komplikovaných majetkových vzťahov – sa dedina stala súčasťou majetku významného šľachtického rodu Drugetovcov (Drugeth), ktorý mal francúzsko-taliansky pôvod.

 

Počiatky kresťanstva v regióne Zemplína nie sú do dnešných dní spoľahlivo objasnené. Vieme však, že v stredoveku žilo v Mysline obyvateľstvo rímskokatolíckeho vierovyznania a obec cirkevnoprávne prináležala do rozsiahleho biskupstva so sídlom v meste Jáger (dnes maďarské mesto Eger). V rokoch 1332 – 1337 sa v regióne Zemplína vykonal súpis i vyberanie pápežského poplatku – desiatku (bolo to v čase pontifikátu pápeža Jána XXII., ktorý sídlil v juhofrancúzskom meste Avignon). V uvedených záznamoch sa nachádzajú i doteraz najstaršie známe písomné zmienky o mnohých zemplínskych stredovekých rímskokatolíckych farách. V okolí Mysliny sa nachádzali farnosti so sídlom v Humennom a Brekove. Zaznamenaná tu bola i ďalšia farnosť – jej lokalizácia je však sporná (časť historikov uvádza, že pápežský desiatok odvádzal aj farár Marek z Mysliny, iní dávajú kňaza Mareka do súvislosti s Michalovcami).

Jednoznačné písomné správy o kostole či kaplnke v Mysline sa nám do dnešných dní nezachovali – to ale neznamená, že takáto stredoveká sakrálna stavba tu nemohla existovať (na území Zemplína totiž v stredoveku stálo viacero drevených katolíckych kostolov, po ktorých dnes už niet ani stopy).

K čiastočnej, krátkotrvajúcej zmene náboženských pomerov na východnom Slovensku došlo v druhej polovici 15. storočia, keď bratríci (potulné skupiny bývalých husitských bojovníkov) šírili medzi ľudom husitské (reformačné) učenie.

Obec od roku 1526 do konca 17. storočia
Bitka pri Moháči v roku 1526 predstavovala dôležitý medzník v našich dejinách – uhorské vojsko bolo vtedy porazené Turkami a na kráľovský trón zasadol rod Habsburgovcov.

Obec Myslina v tomto období, i neskôr patrila medzi stredne veľké sídla.

V polovici 16. storočia dedina – ako súčasť humenského panstva – patrila Antonovi, Jurajovi a Imrichovi Homonnayovcom (Drugetovci totiž v istom období používali prídomok „z Humenného“ – „Homonnay“).

Prvý súpis domov v Uhorsku bol vykonaný v roku 1598. V Mysline vtedy celkovo napočítali 14 poddanských domov (žiaľ, do záznamov neboli zahrnuté stavby ako mlyny, šľachtické domy a podobne). Miestnymi zemepánmi boli i naďalej členovia rodiny Homonnayovcov – Barbora a Juraj. O 2 roky neskôr sa v dedine nachádzalo 9 obývaných a zdanených poddanských domov, stál tu tiež príbytok šoltýsa, resp. richtára, kostol, fara a škola.Poddaní sa venovali najmä poľnohospodárstvu – obrábali pôdu a chovali hospodárske zvieratá (hovädzí dobytok, kone, ošípané, ovce, kozy) či hydinu (sliepky, husi, kačky). Remeslom (mlynárstvom, kováčstvom alebo kolárstvom) sa v obci, resp. v blízkom okolí zaoberalo iba niekoľko ľudí.

Na prelome 16. a 17. storočia patrila Myslina k stredne veľkým dedinám, kde žilo výlučne poddanské obyvateľstvo.

V 17. storočí začali Myslinčania chudobnieť a postupne ich ubúdalo. Túto nepriaznivú situáciu zapríčinili najmä protiturecké vojny, protihabsburské stavovské povstania a udalosti, súvisiace s reformáciou a rekatolizáciou (protirefomáciou).Život na zemplínskom vidieku na prelome 17. a 18. storočia opísal vo svojom denníku šľachtic Andrej Sirmai (Szirmay) – príslušník pozdišovskej vetvy boršodských Sirmaiovcov a vlastník majetkov v Mysline. Napriek tomu, že zaznamenával predovšetkým udalosti, ktoré sa ho bezprostredne dotýkali ako príslušníka privilegovanej triedy, jeho zápisy tiež obsahujú mnoho svedectiev o ťažkých pomeroch poddaných (tie boli spôsobené vysokou feudálnou rentou, daňovým útlakom, drancovaním vojska v čase povstaní, živelnými pohromami, epidémiami). Dedinčania svoje zlé životné podmienky nezriedka riešili útekmi – obce sa postupne vyľudňovali, pôdu nemal kto obrábať (Andrej Sirmai to komentoval vetou: „Ľudia mrú hladom, dediny sú prázdne, domy neobývané“).

 

Obec Myslina v tomto období administratívne patrila do Zemplínskej stolice – jej prevažná časť sa rozprestierala v najvýchodnejšej oblasti dnešného Slovenska, menšia časť bola situovaná na území súčasného Maďarska. Sídlo tejto väčšej územnej jednotky sa v priebehu storočí menilo – najprv to bolo mestečko Zemplín, neskôr mesto Blatný Potok (Sárospatak). V erbe Zemplínskej stolice sa nachádzali symboly (erbové figúry), ktoré najlepšie charakterizovali tento kraj – boli to 4 strieborné pásy (symbolizovali 4 zemplínske rieky), ryby, žalude (odkazovali na množstvo dubových lesov), klasy (znamenali množstvo úrodných polí), strapec hrozna (reprezentoval bohaté tradície vinohradníctva), dvaja anjeli a strieborná korunka.

 

Významnú úlohu v živote Myslinčanov zohrávalo náboženstvo. V prvej polovici 16. storočia bývali v dedine rímskokatolíci (miestna farnosť je doložená už pred rokom 1549). V druhej polovici storočia sa v tunajšom okolí začali šíriť myšlienky reformácie. Podľa zásady „Cuius regio, eius religio“ („Čí je majetok, toho je náboženstvo“) museli aj myslinskí katolíci z radov poddaných prijať (na istý čas) protestantskú vieru svojho zemepána. Celý proces súvisel s patronátnym právom, ktoré malo v Uhorsku dlhodobú platnosť. Na jeho základe mal každý patrón právomoc dosadiť do farnosti takého kňaza, ktorý mu vyhovoval. Vierovyznanie zemepána – podľa starých feudálnych princípov – museli nasledovať i všetci poddaní. Mnohí z nich tak urobili z osobného presvedčenia, ďalší jednoducho nemali inú možnosť, len sa prispôsobiť – v dedine, ani v blízkom okolí totiž nebol žiadny iný farár. Zákonný článok č. 7 z roku 1647 však túto zásadu zrušil – patronátne právo síce ostalo i naďalej v platnosti a patrón mohol pokračovať

v obsadzovaní fár podľa vlastnej vôle, no poddaní už takúto voľbu nemuseli rešpektovať a mohli si zvoliť vlastného kňaza.

Na začiatku 17. storočia sa v Humennom usadili jezuiti a o krátky čas začali s obnovou niekoľkých rímskokatolíckych farností v okolí (v roku 1615 humenskí jezuiti vypomáhali napr. aj na rímskokatolíckej fare v Mysline).

O prítomnosti veriacich východného obradu (gréckokatolíkov a pravoslávnych) v dedine v období stredoveku zatiaľ priame písomné dôkazy nemáme – predpokladáme však, že najneskôr v 17. storočí tu takíto obyvatelia žili (udalosti reformácie a protireformácie sa ich nedotkli – miestni zemepáni totiž rešpektovali ich náboženstvo).

Obec v rokoch 1700 – 1848
V roku 1703 vypuklo posledné – najväčšie protihabsburské povstanie pod vedením Františka II. Rákociho (Rákocziho), rodáka zo zemplínskej obce Borša. Povstalci postupne obsadili takmer celé územie dnešného Slovenska. Jadro povstaleckého, tzv. kuruckého vojska tvorili poddaní – medzi nimi boli aj mnohí Slováci.

Myslinu v tomto čase vlastnil Andrej Sirmai – prívrženec Rákociho a horlivý podporovateľ luteránstva. Patrilo mu 30 sedliackych rodín, mal tu tiež jedného árendátora (nájomníka) a jedného remeselníka (zaujímavým sa javí fakt, že v dedine nebola zaznamenaná žiadna opustená usadlosť). Pre potreby zemepána slúžila aj kúria (vidiecke sídlo) v blízkej dedine Topoľovka.

V roku 1711 Habsburgovci a povstalci uzatvorili satmársky mier – zmluva obsahovala všeobecnú amnestiu pre účastníkov povstania, vrátenie ich majetkov (ale až po zložení prísahy vernosti panovníkovi) a garantovala nezmenenú platnosť náboženských zákonov. V monarchii tým začalo obdobie postupnej konsolidácie vnútropolitickej situácie.

Začiatkom 18. storočia (konkrétne v roku 1715) bývali v Mysline členovia sedemnástich poddanských domácností – pätnástich sedliackych a dvoch želiarskych (nízky počet dedinčanov bol zapríčinený častými útekmi, resp. veľkou úmrtnosťou). „Hlavami“ týchto rodín boli Michal Baranec, Juraj Bohov, Ján Cmar, Ján Ďurbalov, Peter Ďuro, Peter Ďuro mladší, Martin Jakubicec, Michael Jakubicec, Juraj Koročin, Michal Koročin, Juraj Kudra, Juraj Lutak, Peter Mackov, Peter Mihaľ, Juraj Rudi, Ignatij Rusniak a Štefan Tkačov. Podľa národnosti mali prevahu Slováci, bývalo tu však aj niekoľko Maďarov a „Ruthénov“. Myslinskí poddaní využívali i miestny mlyn. Do dediny sa v tomto období niekoľko ľudí tiež prisťahovalo (v rokoch 1717 – 1728 to napr. bolo pár poddaných z Koškoviec a Slovenskej Volovej), na druhej strane určité množstvo obyvateľov Myslinu opustilo.

O 5 rokov neskôr žili v obci členovia pätnástich sedliackych domácnosti, národnostné zloženie sa nezmenilo.

O pomeroch v dedine, ktorá patrila do horovského okresu michalovského slúžnovského obvodu, nás informuje latinský rukopis o Zemplínskej stolici – ten koncom prvej tretiny 18. storočia, na základe vlastných i získaných informácií, zostavil polyhistor slovenského pôvodu Matej Bel. Myslinu tu charakterizoval nasledujúcimi slovami: „ … zahýba spolu s tým istým potokom smerom na sever, zostáva však v tom istom údolí. Pôda je máličko lepšia, úrodnejšia nielen na žito, ale aj na pšenicu, ak sa pohnojí. Videli sme tu aj vinohrad, na úbočí osadený viničom, ale plody sú trpké a biedne, jedine na zjedenie. Inakšie chotár je úzky, stiesnenejší, akoby to dedina potrebovala. Je to totiž početnejšia osada, než aby každý, kto môže hospodáriť, mal dostatok poľa, najmä keď aj dobytka boli toho roku pozbavení a postihnutí súčasne inými biedami. Obec patrí vdove po Andrejovi Sirmajovi dedičstvom, ktoré bolo prešlo na panstvo humenské. Toho roku bolo veľmi zničené aj to, čo sa zo siatín urodilo.“

Po smrti Andreja Sirmaiho v roku 1723 pripadla Myslina jeho manželke Juliane Sirmaiovej, rodenej Rothovej (zomrela v roku 1733). Obec potom zdedil ich syn Ladislav Sirmai (žil v rokoch 1701 – 1776), ktorý konvertoval na katolícku vieru. Dedinu po Ladislavovom úmrtí dostal do majetku jeho najstarší syn Tomáš – ten žil v manželstve s Honorátou Benickou (Beniczkou), pričom spolu vychovali 6 detí (z toho boli dvaja synovia – Ladislav a Tomáš).

V 18. storočí prebehlo na území habsburskej monarchie prvé vojenské mapovanie, nazývané aj jozefínske (ide zároveň o prvé podrobné zmapovanie územia dnešného Slovenska v mierke 1:28 800). V Zemplínskej stolici vojenskí kartografi pracovali v rokoch 1769 – 1772, údaje sa následne dopĺňali v 80-tych rokoch 19. storočia.

Obec Myslina, na mape označená ako „Mislina“ alebo „Mislin“, bola v tom čase obklopená z dvoch strán hustými lesmi. Cesty, vedúce najmä cez tento hustý lesný porast, ju spájali s Humenným, Slovenskou Volovou, Lieskovcom, Gruzovcami a Brekovom. Od Lieskovca, Gruzoviec a Slovenskej Volovej bola Myslina vzdialená hodinu peši (približne 3,8 km), od Humenného jeden a štvrť hodiny a od Ohradzian jeden a pol hodiny. Obec sa tiahla popri ceste pozdĺžnym smerom – asi v tretine dediny stál kamenný kostol a za obcou, v smere na Slovenskú Volovú, sa na riečke Ondavka nachádzal vodný mlyn.

O hospodárskych pomeroch v dedine a okolí sa dozvedáme i z dokumentov tereziánskej urbárskej regulácie (túto reformu, ako aj mnohé iné, nariadila osvietenská panovníčka Mária Terézia).

Myslinu navštívili dvaja poverení stoliční úradníci dňa 13. októbra 1772 – ich úlohou bolo spísať povinnosti poddaných voči zemepánom. Na 9 základných otázok a ďalšie podotázky odpovedali miestni obyvatelia Andrej Džurbala, Pavol Jenčura, Juraj Macko a Miľo Ondkovič. Zo zápisov môžeme zistiť, že poddaní si svoje povinnosti voči zemepánom plnili na základe dávnej obyčaje a žiadny urbár, prípadne iné písomné dohody nemali. Voči Ladislavovi Sirmaimu – tunajšiemu zemepánovi – mali najmä robotné povinnosti (feudálna renta bola podstatným znakom feudalizmu – poddaní, usadení na pôde zemepána, odvádzali za prenájom usadlosti časť svojich produktov – naturálnu rentu či peňažný poplatok – peňažnú rentu, prípadne odpracovali určitý počet dní na hospodárstve zemepána – to sa označuje pojmom robotná renta). Samotný myslinský chotár, na ktorom dedinčania hospodárili trojpoľným systémom (každoročne sa striedali jariny – oziminy – úhor), ležal „v horách“. Z úrody poddaní odovzdávali namiesto deviatku desiatok (ide o desiatu časť úrody), cirkevný desiatok nedávali. Zemepánovi odvádzali peniaze i „dánky“. Lúky a pasienky v obecnom chotári boli charakterizované ako „dobré“. Na živobytie si obyvatelia Mysliny mohli zarobiť prevážaním soli, furmančením, vinohradníckou prácou a predajom poľnohospodárskych produktov (napr. ovocia) na trhoch v Humennom, vo Vranove nad Topľou, v Michalovciach, Sečovciach a Stropkove. Od zemepána dostávali dedinčania palivo a stavebné drevo. Rozšírená bola i výroba vlnených textílií.

Rozloha urbárskej pôdy v dedine predstavovala v tomto období 168 ha – hospodárili na nej členovia tridsiatich troch sedliackych a piatich želiarskych rodín.

Poddaní netvorili jednoliatu sociálnu vrstvu – delili sa do troch základných skupín. Sedliaci boli zdaňovaní od usadlostí – teda od množstva polí a lúk, ktoré v obci prináležali k jednému domu s dvorom, záhradou a záhumním. Pôvodne išlo o taký kus pôdy, ktorý zabezpečoval obživu jednej rodiny (zahrnuté tu boli i predpísané dávky). Keďže populácia rýchlo rástla, usadlosti sa postupne začali deliť (na polovičné a menšie). V 18. storočí usadlosti (u nás nazývané ako „teleky“) už nebolo možné viac drobiť – hlavou rodiny sa preto spravidla stal iba jeden zo synov. Želiari (druhá vrstva poddaných, sociálne slabšia) nemali usadlostnú pôdu, resp. výmera pôdy neprevyšovala jednu osminu bežnej miestnej usadlosti. Bývali vo vlastnom dome s dvorom a záhradou, prípadne žili u cudzích (tu však mali vlastnú domácnosť), živili sa najmä nádenníckou prácou, chovom dobytka a povozníctvom (furmanstvom). Posledná vrstva poddaných – podželiari – nemali ani dom, ani vlastnú domácnosť, spravidla bývali u cudzích (tu pracovali za stravu, ošatenie a malú mzdu).

Výsledkom celého procesu urbárskej regulácie bol urbár – pre Myslinu bol vydaný v roku 1774. Obsahoval súpis tunajšieho pozemkového majetku a maximálne povinnosti miestnych poddaných voči zemepánom (propagovalo sa tiež pestovanie nových poľnohospodárskych plodín – napr. zemiakov, kukurice či ďateliny). Každá myslinská rodina mala okrem roboty stanovenú aj peňažnú dávku. Dedinčania museli zemepánom dodávať tiež isté množstvo dreva na kúrenie, priadzu, maslo, kapúny, kurčatá a vajcia. Nikto z poddaných nemal právo slobodného sťahovania – všetci dedinčania boli totiž tzv. veční poddaní, čiže nevoľníci (nemali takmer žiadne osobné slobody).

V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, čím odstránil bezprávne postavenie poddaných a obnovil ich osobné slobody – mohli sa slobodne sťahovať, zakladať si rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl, disponovať vlastným majetkom, zemepán ich nesmel z pôdy vyhnať ani usadiť v iných oblastiach. K vrchnosti tak boli poddaní viazaní už len ekonomicky, prostredníctvom prenájmu pôdy. Všetky ich povinnosti vymedzoval urbár – ďalšie práce od nich zemepáni už nesmeli vyžadovať (ak vrchnosť potrebovala niečo navyše, musela s poddanými uzavrieť zmluvu a riadne im zaplatiť dohodnutú čiastku).

Presné informácie o zložení obyvateľstva (o demografickej a sociálnej skladbe) a o počte domov nám podáva celokrajinský súpis (tzv. jozefínske sčítanie) z rokov 1784 – 1787. Vyčítať z neho môžeme to, že v Mysline vtedy žilo celkovo 405 poddaných a jeden dovolenkujúci vojak, stálo 44 domov a nebýval tu žiadny šľachtic, úradník či príslušník dedinskej inteligencie (farár, resp. učiteľ).

Významný historik Anton Sirmai vo svojej latinsky písanej knihe o Zemplínskej stolici z roku 1803 v súvislosti s Myslinou uvádza: „ … (dedina Myslina) je filiálkou humenskej farnosti, má 635 jutár a patrí šľachticovi Sirmaimu“.

V roku 1828 v obci bývalo 414 obyvateľov a stálo už 56 príbytkov (približne rovnaký počet dedinčanov sa udržal aj v nasledujúcich rokoch), miestnymi zemepánmi zostali Sirmaiovci.

Náboženské pomery boli i v tomto období dosť komplikované – postupne sa však stabilizovali.

V roku 1700 stál v Mysline – vo fílii humenskej rímskokatolíckej farnosti – kostol svätej Heleny (u nás je toto zasvätenie chrámu ojedinelé).

Zo záznamov vizitácie (kontrolnej návštevy) jágerského biskupa Františka Barkóciho (Barkóczy) z leta 1749 sa dozvedáme, že v Mysline (ako súčasti rozsiahlej farnosti so sídlom v Humennom) vtedy bývalo 253 rímskokatolíkov (z toho 68 detí do prvého svätého prijímania) a 7 gréckokatolíkov (z toho bolo jedno dieťa). V obci stál drevený filiálny rímskokatolícky kostol, zasvätený Nanebovstúpeniu Pána – mal hlavný i bočný oltár a vo veži sa nachádzali 2 zvony (väčší bol zasvätený mučeníkovi Eppi Donatimu a menší svätej Helene – ten biskup František Barkóci posvätil dňa 10. júla 1749 v Humennom). Na sviatok Nanebovstúpenia Pána sa tu každoročne usporadúvali púte – v procesiách sa ich zúčastňovali i veriaci z Humenného, zo Strážskeho, z Ohradzian a Lieskovca.

 

V rokoch 1755 – 1763 si Myslinčania postavili nový murovaný barokový filiálny kostol, zasvätený opäť Nanebovstúpeniu Pána – ešte aj v 70-tych rokoch 18. storočia v ňom omše vysluhoval humenský farár.

Humenská farnosť i s fíliami pripadla v roku 1804 do novozriadeného Košického biskupstva (to vzniklo odčlenením od Jágerského biskupstva).

Rímskokatolíci v Mysline jednoznačne dominovali aj v prvej polovici 19. storočia – ich počet sa pohyboval okolo hodnoty 300.

V roku 1836 sa zmenilo zasvätenie (patrocínium) miestneho filiálneho chrámu na Povýšenie svätého Kríža (v tomto období sa o duchovné potreby miestnych veriacich staral už kňaz z Lieskovca).

Miestni veriaci východného obradu (celkovo ich bolo 7) patrili v roku 1732 do humenskej farnosti.

Uniatské (neskôr gréckokatolícke) farnosti v Zemplínskej stolici navštívil v polovici 18. storočia mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Obce v okolí Mysliny vtedy patrili do dvoch farností so sídlami v Humennom a Sopkovciach. V Humennom už stál murovaný chrám (postavený bol po roku 1710, predtým sa tu nachádzal drevený chrám), v Sopkovciach ešte stále užívali drevený chrám.

V roku 1792 (na základe údajov zo súpisu farností) spolu 8 tunajších gréckokatolíkov neodovzdávalo pre potreby rozsiahlej humenskej farnosti žiadne peniaze.

Po rozdelení pôvodného Mukačevského biskupstva (v roku 1816) bola humenská farnosť aj s fíliami začlenená do Prešovského biskupstva.

O 24 rokov neskôr žilo v Mysline už 24 gréckokatolíkov.

Okrem katolíkov bývali v dedine v roku 1828 aj dvaja protestanti a 8 židov (zaznamenaní sú v tzv. regnikolárnych súpisoch).

Myslinskí žiaci sa pravdepodobne vzdelávali v miestnej cirkevnej škole (v roku 1847 sa v súvislosti s Myslinou uvádza 40 žiakov) – okrem náboženstva sa učili aj čítať, písať a počítať.

Obec v rokoch 1848 – 1918
Až do roku 1918 sa názov obce v písomnostiach uvádzal v podobách „Mislina“, „Mislyina“, „Mislye“ a dedina administratívno-správne patrila do humenského slúžnovského okresu Zemplínskej župy.

V roku 1848 uhorský snem zrušil v krajine poddanstvo – zanikli tým roboty a iné poddanské povinnosti, bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok. O niekoľko rokov neskôr pôvodne urbárska pôda prešla do vlastníctva jednotlivých roľníkov.

Šľachta si vlastníctvo pôdy udržala i v tomto období a pozemky obhospodarovala vo vlastnej réžii – dovtedy existujúce panské hospodárske celky (majere) sa však postupne začali meniť na panské veľkostatky.

Všetci obyvatelia sa oficiálne stali osobne i majetkovo slobodnými.

K zmenám v Zemplínskej župe – v porovnaní s inými časťami Uhorska – dochádzalo len veľmi pomaly. Sedliakom bola poskytnutá možnosť odkúpiť si pôdu, ktorú dlhé roky obhospodarovali, a chudobnejší obyvatelia (bývalí želiari a podželiari) začali pracovať ako robotníci na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí, resp. na statkoch tunajších bohatších gazdov.

V roku 1851 rozsiahle majetky v obci – tak, ako predtým – vlastnili členovia rodiny Sirmaiovcov.

Miestnemu obyvateľstvu bola v polovici 19. storočia k dispozícii i pošta – najbližší poštový úrad sa však nachádzal až v Michalovciach.

Vďaka rôznym štatistikám a súpisom z konca 19. storočia veľmi dobre poznáme miestne demografické a hospodárske pomery.

V roku 1893 bolo v chotári Mysliny ako veľkostatok (pozemkové vlastníctvo s celkovou rozlohou pôdy nad 100 katastrálnych jutár, pričom jedno katastrálne jutro – kj – predstavuje plochu 0,575 ha) charakterizované iba jedno hospodárstvo – gróf Aladár Andráši (Andrássy) tu vlastnil spolu 919 kj pôdy, z toho najviac (vyše 500 kj) tvoril les. Samotná obec vlastnila 245 kj – z toho najväčšiu výmeru (146 kj) predstavovali pasienky, v majetku samosprávy bola aj časť lesného porastu. V roku 1897 v obecnom katastri hospodárilo vyše 60 gazdovstiev. Dedinský chotár (aj s intravilánom) mal rozlohu 1 612 kj – z toho orná pôda tvorila 643 kj, les 591 kj a lúky a pasienky 337 kj. Zvyšnú časť predstavovala zastavaná plocha, záhrady a neúrodná pôda.

Pri hospodárení dominovala ručná práca, roľníci využívali tiež konské dvojzáprahy. V Mysline gazdovia chovali dokopy 179 kusov hovädzieho dobytka, 136 koní, 9 kôz, 75 ošípaných, 450 kusov hydiny a vlastnili 7 včelích rodín, v záhradách a sadoch pestovali celkovo 1 170 ovocných stromov (takmer tri štvrtiny z toho tvorili slivky, rozšírené boli i jablone, hrušky, čerešne, iba ojedinele sa tu vyskytovali marhule, orechy, mandľovníky a moruše).

V roku 1900 v obci bývalo 427 obyvateľov. Podľa národnosti boli najpočetnejší Slováci (žilo ich tu 368), niekoľko ľudí sa prihlásilo i k iným národnostiam (maďarskej či nemeckej). V konfesionálnej štruktúre dominovali rímskokatolíci, po nich nasledovali gréckokatolíci, zaznamenaných bolo aj pár luteránov, kalvínov a židov. Vzdelanostná úroveň bola nízka – plynule čítať a písať totiž vedelo len niekoľko desiatok tunajších občanov.

Z celkového počtu 90 obytných domov bolo až 86 príbytkov zhotovených z dreva, zvyšné mali steny z váľkov. Strecha bola v osemdesiatich šiestich prípadoch pokrytá slamou („župou“) a iba 4 domy mali strešnú konštrukciu pokrytú dreveným šindľom, resp. doskami.

 

Skoro všetci dedinčania sa živili poľnohospodárstvom (prevládali tu malé gazdovstvá), len niektorí jednotlivci sa venovali remeslu či obchodu.

Pokles počtu miestneho obyvateľstva po roku 1900 zapríčinilo vysťahovalectvo – malo hlavne ekonomické dôvody (viacnásobná neúroda, zadlžovanie, hlad a pod.). Oblasť východného Slovenska totiž patrila medzi najzaostalejšie regióny v rámci celého Uhorska. Emigranti odchádzali z nemeckých lodných prístavov (napr. z Hamburgu) najčastejšie do Severnej Ameriky. V tomto období z Mysliny napr. odišli Andrej Haluška (v roku 1908), Andrej Boško (1909), Anna Maturová (1912) a ďalší. V lodných dotazníkoch je obec zapísaná v podobách „Meislyna“ alebo „Mislye“.

Vysťahovalectvo pretrvávalo i v 20-tych rokoch 20. storočia – do Spojených štátov cez prístav v Brémach napr. v roku 1921 odišiel Jozef Sivý.

Najneskôr od polovice 90-tych rokov 19. storočia patrila Myslina spolu s ďalšími obcami do obvodu notárskeho a matričného úradu so sídlom v Topoľovke (notár sa tu však nezdržiaval – býval v Závadke, preto sa notariát neskôr premenoval na závadčiansky). Od roku 1895 začali pracovníci notariátu zapisovať údaje o narodeniach, sobášoch a úmrtiach do štátnych matrík – dovtedy túto povinnosť mali len kňazi príslušných farských úradov (viedli cirkevné matriky).

Notár mal dôležité postavenie. Úrad, ktorý riadil, viedol takmer celú agendu v danom obvode. Notár sa zúčastňoval – ako riadny člen – aj zasadnutí obecného zastupiteľstva jednotlivých dedín a spolu s richtárom a prísažnými tvoril užšie vedenie obce.

Schôdze obecného zastupiteľstva (prevahu tu mali bohatší roľníci) zvolával a predsedal im richtár (maďarsky „biró“, v nárečí „birov“). Riadne zasadnutia sa konali dvakrát do roka (vždy v jari a jeseni), mimoriadne podľa potreby. Ďalší orgán samosprávy tvorilo obecné predstavenstvo – to zasadalo raz štvrťročne, schôdze zvolával a viedol opäť richtár.

Od roku 1888 sa vo funkcii richtára Mysliny vystriedali Pavol Haluška (post zastával do roku 1900), Michal Boško (richtárom bol v rokoch 1900 – 1903), Jozef Matura (na čele dediny stál v rokoch 1903 – 1907), Juraj Haluška („richtárčil“ v rokoch 1907 – 1912), Michal Boško (samospráve predsedal v rokoch 1912 – 1917) a Ján Sivý (obec viedol od roku 1917).

V cirkevnoprávnej oblasti sa nič nezmenilo. Rímskokatolíci i naďalej patrili pod právomoc farského úradu so sídlom v Lieskovci, o duchovné potreby gréckokatolíkov sa staral humenský duchovný a miestni židia prináležali do rabinátu tiež so sídlom v Humennom.

Povinná šesťročná (od 6 do 12 rokov) školská dochádzka bola v Uhorsku zavedená v roku 1868. Táto zmena mala pozitívny vplyv na úroveň vzdelávania – v slovenských dedinách sa totiž školská dochádzka veľmi často praktizovala iba cez zimné mesiace, pretože inokedy deti pomáhali svojim rodičom pri poľnohospodárskych prácach (tento stav – i napriek úradným opatreniam – fakticky pretrvával až do roku 1918).

Koncom 19., resp. začiatkom 20. storočia nebola učiteľská stanica v Mysline obsadená kvalifikovaným pedagógom, preto žiaci navštevovali ľudovú školu pravdepodobne v niektorej zo susedných obcí či v meste, prípadne ich vzdelávali „po domoch“ obyvatelia, ktorí vedeli dobre čítať a písať.

V lete 1914 začala 1. svetová vojna, mobilizácia prebehla i v Rakúsko-Uhorsku. Územie dnešného Slovenska predstavovalo dôležitú oblasť – viedli tadiaľ totiž železničné trate, po ktorých prebiehalo zásobovanie, doplňovanie bojujúcich armád či odsun ranených (v jeseni 1914 bola napr. stanovená výkonnosť železničných staníc – na humenskú železničnú stanicu tak pripadli 4 transporty denne). Svedkom bojov sa v rokoch 1914 – 1915 stalo aj severovýchodné Slovensko (nemým výkričníkom nezmyselnosti vojny až do dnešných dní zostalo niekoľko desiatok či stovák vojnových hrobov, ktoré sú roztrúsené po dedinách severnej časti terajšieho humenského okresu a nachádzajú sa i v samotnom meste Humenné).

Myslinu obsadila ruská armáda koncom roka 1914.

Jar 1915 priniesla pre ruské vojenské jednotky pohromu – rakúsko-uhorská armáda ich stále viac a viac vytláčala smerom na sever, čím sa vojnové operácie postupne dostávali mimo územia dnešného Slovenska.

Celková sociálno-ekonomická situácia obyvateľstva Rakúsko-Uhorska bola počas vojny veľmi zlá – zásobovanie potravinami viazlo, ceny rástli rýchlym tempom. Z obchodov zmizlo pomaly všetko – múka, masť, cukor, textil, obuv i petrolej. Prekvital „čierny obchod“. Väčšina mužov bola mimo domova – na frontoch, pôdu nemal kto obrábať. Bremeno prác na gazdovstvách tak museli niesť ženy a deti. V lete 1915 sa k tomu pridružili aj rekvirácie obilia, zemiakov, dobytka – situácia sa ešte viac zhoršila.

Na Slovensku – ako dôsledok vojny – zostali tiež tisícky zajatcov z radov ruskej armády. Úrady ich využívali ako lacnú pracovnú silu – keďže robili dobre, bol o nich medzi ľuďmi veľký záujem.

Obec v rokoch 1918 – 1938
Po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniklo niekoľko nových štátov – medzi nimi aj Československá republika (ČSR). Vyhlásená bola 28. októbra 1918 v Prahe, Slováci sa k nej prihlásili o 2 dni neskôr Deklaráciou slovenského národa.

Územie Slovenska začalo následne obsadzovať československé vojsko – najvýchodnejšie oblasti republiky i napriek tomu ešte niekoľko týždňov ovládali zanikajúce rakúsko-uhorské, resp. vznikajúce maďarské orgány so svojou brachiálnou mocou.

Československé jednotky obsadili okolie Mysliny v prvej polovici januára 1919.

Dočasná hranica medzi Československom a Maďarskom, stanovená mocnosťami Dohody koncom roka 1918, bola nestabilná a nepokojná – napäté pomery nakoniec vyvrcholili v jari 1919 maďarsko-československým vojenským konfliktom. V júni 1919 vojaci maďarskej Červenej armády obsadili mesto Humenné i okolie a toto územie kontrolovali približne mesiac (potom ich vytlačili československé jednotky).

V roku 1919 patrila Myslina – v rámci humenského slúžnovského okresu – do obvodu notárskeho a matričného úradu so sídlom v Závadke, poštový a telegrafný úrad i četnícka stanica sa nachádzali v Humennom (tu bola aj najbližšia železničná stanica).

Príslušnosť k jednotlivým farským úradom sa nezmenila.

Začiatkom 20-tych rokov 20. storočia bola obec už súčasťou obvodnej četníckej stanice so sídlom v Slovenskej Volovej, najbližší obvodný lekár ordinoval v Humennom. Žiaci z dediny na vyučovanie dochádzali do závadčianskej štátnej ľudovej školy.

Po vzniku ČSR sa zmenilo aj administratívno-správne usporiadanie štátu. V rokoch 1919 – 1922 obec Myslina patrila do Zemplínskej župy so sídlom v Michalovciach. Dňa 1. januára 1923 ústredné štátne orgány zriadili na území Slovenska 6 žúp – Myslina (stále v rámci humenského okresu) bola začlenená do Košickej župy (jej neoficiálny názov znel Košická veľžupa). O 5 rokov neskôr župné zriadenie zaniklo a nahradilo ho tzv. krajinské zriadenie – okres Humenné preto až do roku 1938, resp. 1939 podliehal správe Krajinského úradu so sídlom v Bratislave.

Národnostná a konfesionálna štruktúra obyvateľov Mysliny sa oproti predchádzajúcemu obdobiu veľmi nezmenila – najviac dedinčanov sa stále hlásilo k slovenskej národnosti a k rímskokatolíckemu vierovyznaniu (svedčia o tom výsledky oficiálneho sčítania obyvateľstva v ČSR v rokoch 1921 a 1930). Domovskú príslušnosť tu mali aj Cigáni, ktorí bývali v dvoch obydliach.

Miestna samospráva musela od roku 1936 venovať zvýšenú pozornosť i civilnej ochrane obyvateľstva a dedinských hospodárstiev. Starosta (išlo o nové pomenovanie pre richtára) preto vymenoval veliteľov Civilnej protileteckej ochrany (CPO) a poplachovej, dezinfekčnej, samaritánskej (zdravotnej), bezpečnostnej i poriadkovej služby. Na prelome rokov 1936 – 1937 starosta určil tiež zástupcu veliteľa CPO – stal sa ním miestny roľník Michal Török.

V prvých rokoch existencie ČSR mala z politických strán v obci najvýznamnejšiu podporu Republikánska (agrárna) strana – svedčia o tom i miestne výsledky volieb do župného zastupiteľstva v roku 1923:

 

Politická strana Počet hlasov
Republikánska (agrárna) strana 153
Židovská strana 4
Kresťanskosocialistická strana 3
Slovenská ľudová strana 2
Československá socialistická strana 1

Pozemková reforma v 20-tych rokoch zmenila hospodárske pomery i v Mysline – Andrášiovci stratili veľké množstvo pôdy, zostal im len majer (lokalizovaný bol na dolnom konci obce, pri rieke Ondávka) s priľahlými pozemkami. Z technických vymožeností tej doby môžeme spomenúť drevené potrubie, ktoré vodou zo studne v hone „Laščík“ zásobovalo nielen samotný majer, ale aj menší liehovar. Situáciu v tunajšom školstve zachytáva školská kronika – z nej sa dozvedáme napr. to, že v roku 1932 myslinská rímskokatolícka ľudová škola zanikla a nahradila ju štátna ľudová škola (umiestnená bola už v novopostavenej budove).

Obec v rokoch 1938 – 1944
Po vyhlásení autonómie Slovenska (dňa 6. októbra 1938) si v Mysline i okolí svoje pozície upevňovali členovia a sympatizanti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Neskôr bola v okrese Humenné založená polovojenská organizácia HSĽS – Hlinkova garda (HG). V Mysline sa miestne štruktúry HG sformovali pravdepodobne v roku 1939. Dňa 18. decembra 1938 prebehli prvé a zároveň jediné voľby do parlamentu – snemu Slovenskej krajiny (tento autonómny snem sa neskôr – 14. marca 1939 – pretvoril na Slovenský snem). Hlasovanie malo podobu akéhosi referenda – odovzdanie obálky s kandidátnou listinou sa považovalo nielen za súhlas s kandidátmi, ale aj za súhlas s politikou slovenskej autonómnej vlády (prázdna obálka znamenala nesúhlas). Na prvom zasadnutí Slovenského snemu (dňa 18. januára 1939) okres Humenné zastupoval okresný náčelník Vojtech Kováč a vládny komisár mesta Humenné Andrej Tomko. Dňa 14. marca 1939 rozhlas oznámil vznik nového Slovenského štátu. Rozozvučali sa kostolné zvony a po dedinách boli organizované verejné zhromaždenia, na ktorých inteligencia (notári, farári, učitelia) oboznamovala občanov so zmenenou spoločenskou situáciou. O 9 dní neskôr armáda hortyovského Maďarska zaútočila na najvýchodnejšiu časť Slovenska, čím začala tzv. Malá vojna. Po skončení bojov bol dňa 4. apríla 1939 podpísaný Protokol o hraničnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom – podľa neho maďarský štát získal aj 34 obcí z okresu Snina. Vyhlásením samostatného štátu si prívrženci HSĽS i členovia HG ešte viac upevnili svoj vplyv na chod spoločnosti, oponenti režimu boli preverovaní a prenasledovaní. Dňa 1. januára 1940 bola Myslina (ako súčasť okresu Humenné) pričlenená k novovytvorenej Šarišsko-zemplínskej župe so sídlom v Prešove. V tom istom roku prebehlo ďalšie sčítanie obyvateľstva – v obci vtedy bývalo 449 ľudí, v národnostnej a náboženskej štruktúre sa nič podstatné nezmenilo. Volenú samosprávu, ktorú na vidieku reprezentoval starosta a obecné zastupiteľstvo, postupne nahradzovali menované orgány – mala sa tým zabezpečiť hegemónia členov a sympatizantov HSĽS na nižšej úrovni (novozriadený Župný úrad v Prešove v roku 1940, resp. v roku 1941 menoval do jednotlivých obcí vládnych komisárov a členov ich poradných zborov). V roku 1941 post veliteľa civilnej ochrany v Mysline zastával krčmár Michal Lichman, jeho zástupcom bol Michal Jablonský. Životné podmienky obyvateľstva sa postupne zhoršovali – okresní funkcionári začiatkom 40-tych rokov konštatovali nespokojnosť roľníctva s nízkymi cenami obilia (cena pšenice totiž klesla o polovicu – cena jedného páru čižiem potom zodpovedala cene dvoch metrických centov pšenice), pridala sa k tomu aj katastrofálna neúroda poľnohospodárskych plodín. Do života myslinskej židovskej komunity začali postupne zasahovať tvrdé protižidovské opatrenia. Výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety (MŠANO) v Bratislave z októbra 1940 museli tunajšiu ľudovú školu napr. opustiť všetci žiaci židovského pôvodu. Vyvrcholením perzekúcie zo strany štátnej moci bolo sústreďovanie občanov židovského pôvodu v roku 1942 a ich následná deportácia do koncentračných táborov (z dediny tak v marci 1942 odvliekli 5 židov). Zmenená vnútropolitická situácia po vyhlásení autonómie a po vzniku Slovenského štátu zasiahla aj kultúrny život obce. V najväčšej miere sa na ňom podieľali žiaci (v miestnej škole, kde bol v roku 1941 riaditeľom Štefan Lapšanský, pôsobila napr. organizácia Hlinkova mládež) – pod vedením svojich pedagógov nacvičovali slávnostné programy či akadémie a prezentovali ich pri rôznych štátnych i cirkevných sviatkoch a výročiach.

Oslobodenie
Začiatkom augusta 1944 Župný úrad v Prešove vydal vyhlášku, podľa ktorej bol v obciach Šarišsko-zemplínskej župy nariadený zákaz nočného vychádzania. Od 4. augusta 1944 bolo územie župy označené za operačné pásmo, koncom tohto mesiaca úrady prikázali jednotlivým dedinám ubytovať nemeckých vojakov v čase potreby (predstavitelia obcí boli zároveň informovaní o tom, že ak nemeckí vojaci chcú od miestneho obyvateľstva potraviny či krmoviny, musia predložiť povolenie od nemeckých armádnych zásobovacích skladov). Koncom septembra 1944 notárske úrady v rámci ochrany civilného obyvateľstva (na základe úradného prípisu z vyšších miest) nariadili v jednotlivých dedinách zhotoviť vhodné kryty, zatemniť všetky okná, ďalej zakázali lúpať kukuricu, pohybovať sa mimo obydlí po zotmení a vyháňať dobytok do záhrad a polí po súmraku. Každá domácnosť si okrem toho musela pripraviť vodu, piesok, lopatu, sekeru, „kľuku“, rebrík a iné potrebné náradie na hasenie prípadného požiaru. V Mysline boli prechodne ubytovaní nemeckí vojaci – keď sa priblížil front, nariadili miestnym obyvateľom evakuáciu. Dedinu oslobodili – po bojoch – dňa 26. novembra 1944 vojaci sovietskej Červenej armády a o niekoľko dní neskôr (konkrétne 8. decembra 1944) sa na jej správe podieľal „národný výbor“.

 

KALENDÁRIUM UDALOSTÍ PO ROKU 1944

Rok 1945 Dňa 6. februára bol ustanovený Miestny národný výbor (MNV) v zložení Andrej Boško – predseda, Andrej Andrejčák – podpredseda, Michal Sivý, Michal Kerekáč, Michal Terek, Ján Cerňak, Ján Venger, Michal Križan, Pavol Šimurda, Ján Kochma, Jozef Havrilko, Ján Polák a Juraj Palko – členovia (o vplyv v miestnej samospráve – až do roku 1948 – súperili členovia, resp. sympatizanti komunistickej a demokratickej strany). Dňa 1. júna bola Myslina vypustená z armádneho bojového pásma a do správy ju definitívne prevzal MNV. Obnovilo sa vyučovanie v tunajšej poštátnenej dvojtriednej škole (post riaditeľa zastával Juraj Belas, v roku 1947 ho vo funkcii vystriedal Andrej Jákym).

Rok 1948 Po februárových udalostiach, kedy moc v štáte získala Komunistická strana Československa (KSČ), bol myslinský MNV rozpustený. Dňa 14. apríla došlo k vymenovaniu Miestnej správnej komisie (MSK) – jej predsedom sa stal Andrej Boško a podpredsedom Michal Račko.

Rok 1950 Občania začali so svojpomocnou výstavbou cesty (práce trvali jeden rok). Školská budova, v ktorej sa nachádzali 2 učebne, predsieň, kabinet, učiteľský byt a prislúchali k nej malé hospodárske stavby, bola v čase prechodu frontu poškodená, preto sa pristúpilo k jej oprave (odstránené boli napr. diery v stenách či rôzne nápisy).

Rok 1952 V auguste – na nátlak krajských a okresných straníckych i štátnych orgánov – bolo v Mysline založené Jednotné roľnícke družstvo (JRD) III. typu. Do obce začala premávať pravidelná autobusová linka.

Rok 1953 Koncom augusta miestne JRD zaniklo. Rozbehla sa výstavba budovy MNV. Pri škole bolo zriadené volejbalové ihrisko.

Rok 1955 Ukončila sa elektrifikácia dediny. Začali rekonštrukčné práce na objekte miestnej školy. Od školského roka 1955/1956 sa miestna národná škola zmenila z dvojtriednej na jednotriednu (navštevovalo ju 35 žiakov).

Rok 1960 Okrem niekoľkých samostatne hospodáriacich roľníkov všetci ostatní – dobrovoľne alebo pod nátlakom – vstúpili do celoobecného JRD.

Rok 1976 JRD Myslina sa stalo súčasťou JRD „Háj“ so sídlom v Brekove.

Rok 1988 V školskom roku 1988/1989 do miestnej jednotriednej základnej školy s 1. a 2. ročníkom dochádzalo spolu 14 žiakov.

Rok 1990 V prvých voľbách do orgánov miestnej samosprávy po „nežnej revolúcii“ zvíťazil Jozef Macko a stal sa starostom obce. V priestoroch základnej školy bola po rekonštrukcii zriadená materská škola.

Rok 1992 V dedine bola dokončená výstavba vodovodnej siete, zriadili sa i prípojky obecného satelitu.

Rok 1993 Po rozdelení Česko-Slovenska vznikla samostatná Slovenská republika (SR).

Rok 1995 Na nádvorí miestneho kostola bola postavená kaplnka, zasvätená Panne Márii.

Rok 1997 V miestnom rímskokatolíckom kostole (filiálnom chráme lieskovskej farnosti) odslúžil v letných mesiacoch primičnú svätú omšu novokňaz Jaroslav Klič – tunajší rodák. Ukončená bola plynofikácia obce – v jeseni sa na rozvod zemného plynu napojili jednotlivé domácnosti. Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra Slovenskej republiky schválila obecný erb, vlajku a pečať – motív erbu vychádza z motívu obecného pečatidla z konca 18. storočia a tvorí ho „v modrom štíte na zelenej pažiti stojaca zlatovlasá zlatoobutá žena v striebornom kostýme, ľavým lakťom opretá o zlatú strechu striebornej školy“.

Rok 2001 Na základe výsledkov zatiaľ posledného sčítania ľudu, domov a bytov malo v obci trvalý pobyt 574 obyvateľov a stálo tu 147 domov (z nich 13 bolo neobývaných). V národnostnom zložení dominovali Slováci (99,65 % obyvateľstva), Rusíni a Česi boli zastúpení len skromne. Najviac ľudí sa v rámci konfesionálnej štruktúry prihlásilo k rímskokatolíckej cirkvi (takmer 96 %), na druhom mieste skončila pravoslávna cirkev (2,26 %) a na treťom gréckokatolícka cirkev (1,57 %). Niekoľko Myslinčanov tiež uviedlo, že je bez vyznania. Tunajšia materská škôlka sa zapojila do projektu PHARE SR 0103 s názvom Podpora rómskej menšiny v oblasti vzdelávania.

Rok 2003 Ministerstvo životného prostredia SR (Sekcia environmentálnych programov) schválilo pre Myslinu finančný príspevok vo výške 1 milión korún na výstavbu kanalizácie a čističky odpadových vôd.

Rok 2005 Dňa 26. júna odslúžil v myslinskom rímskokatolíckom kostole primičnú svätú omšu miestny rodák Marián Halas. K 31. decembru malo v obci trvalý pobyt 556 obyvateľov. Technická infraštruktúra Mysliny sa takmer dokompletizovala – pozostáva z rozvodu zemného plynu, pitnej vody a káblovej televízie. V katastri Mysliny sa tiež nachádza skládka tuhého komunálneho odpadu.

Rok 2006 V zatiaľ posledných komunálnych voľbách si občania za starostu obce opätovne zvolili Ladislava Boška (uvedený post zastáva už od roku 2000, keď vo funkcii vystriedal Jozefa Macka). Zástupcom starostu sa stal Ing. František Felco a poslanecký zbor tvoria Ing. František FELC, Ing. Magdaléna BALOGOVÁ, Jozef ĎURJAN, Marta HALASOVÁ, Peter LAZOR, Ing. Vladimír SIVÝ, Mária RADOVÁ.

Dr. Martin Molnár
Zemplínske múzeum Michalovce

Mgr. Matej Starják
Gymnázium Pavla Horova Michalovce

ZOZNAM ZÁKLADNEJ LITERATÚRY
1. Adalékok Zemplén vármegye törtenetéhez 1899 – 1914.
2. Administratívny lexikón obcí, zväzok II. Praha 1927.
3. A kassai százéves egyházmegye… II. Kassa 1904.
4. Bel, M.: Zemplínska a Užská stolica. Preklad z jazyka latinského. Bratislava 1999.
5. Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice 1985.
6. Fedič, V. (Zost.): Dejiny Humenného. Humenné 2002.
7. Hadžega, V.: Dodatky do istoriji Rusynov i ruskych cerkvej v byv. župe Zemplinskoj. In: NZTP 10. Užhorod 1933 – 1934.
8. Lenčiš, Š.: Reformácia na panstve Drugetovcov v Zemplínskej stolici. In: Verba theologica. Miscellanea 4, 2005, č. 8.
9. Lenčiš, Š.: Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné 2003.
10. Lupták, Ľ.: Zemplín v budovaní slovenskej štátnosti. Bratislava 1939.
11. Magyarország népessége… 1720 – 1721. Budapest 1896.
12. Magyarország vármegyéi és városai. Zemplén vármegye. Budapest 1906.
13. Majtán, M.: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov. Bratislava 1972. 14. Nagy, L.: Notitiae politico-geographico-statisticae… Budae 1828.
15. Prvá svetová vojna. Pozabudnuté cintoríny. Svidník 2005.
16. Rábik, V.: Rusíni a valašské obyvateľstvo na východnom Slovensku v stredoveku. In: Historický časopis 53, 2005, č. 2.
17. Retrospektívny lexikón obcí ČSSR 1850 – 1970, diel I., zväzok II. Praha 1978.
18. Sedlák, P.: Kresťanstvo na území Košického arcibiskupstva od počiatku do roku 1804. Prešov – Košice 2004.
19. Schematizmy košického a prešovského biskupstva.
20. Slivka, M. – Vallašek, A.: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice 1991.
21. Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Bratislava 1920.
22. Statistický lexikon obcí na Slovensku. Praha 1927.
23. Stolárik, S.: Humenské kolégium a traja košickí mučeníci. Humenné 1995.
24. Szirmay, A.: Notitia topographica, politica inclyti comitatus Zempléniensis. Budae 1803.
25. Štatistický lexikon obcí v krajine Slovenskej. Praha 1936.
26. Švorc, P.: Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období (1919 – 1939). Prešov 2003.
27. Tajták, L.: Východoslovenské vysťahovalectvo do prvej svetovej vojny. In: Nové obzory 3. Prešov 1961.
28. Trochta, J.: Zoznam stredovekých fár na Slovensku. XVII. Zemplínska stolica. Rukopis, 1968 (Historický ústav Slovenskej akadémie vied Bratislava).
29. Uličný, F.: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy. Michalovce 2001.
30. Zemplínske múzeum (ZM) Michalovce, „Protocollum Canonicae visitationis AD 1749 peractae, Pars posterior, Districtus Homonniensem complectitur“.
31. Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava 1984.

PRAMENE, ARCHÍVY A INÉ
1. Archív Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Bratislava.
2. Archív Košického arcibiskupstva, Districtualia.
3. Archív Obecného úradu Myslina.
4. Štátny archív (ŠA) Humenné, fond Okresný úrad Humenné /1923 – 1944/.
5. ŠA Košice, fond Košická župa /1923 – 1928/.
6. ŠA Prešov, fond Šarišsko-zemplínska župa /1940 – 1945/.
7. Zemplínske múzeum (ZM) Michalovce, historické mapy.
8. Župný archív v Sátoraljaújhely (xerokópie).
9. www.arcanum.hu/mol
10. www.ellisisland.org
11. www.myslina.ocu.sk
12. www.statistics.sk
13. www.upn.gov.sk

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1307. V roku 1600 sa spomína, že tu bola fara rímskokatolíckej cirkvi.

V roku 1727 sa začalo s výstavbou kostola. Obec má vodovod, plyn, kanalizáciu. V súčasnosti žije v Mysline vyše 550 obyvateľov.

 

Posledné zmeny:

Počasie: